Texty

Situácia s vydávaním humoristických časopisov na Slovensku je podobná ako v Českej republike. Ako povedal kedysi Milan Lasica, problémy máme také isté, ale oni ich riešia na úrovni kaviarne a my na úrovni štvrtej cenovej skupiny.

Ešte dnes sa mi stáva, že mi niekto povie, že pozná moje kresby z Roháča a veľmi sa zaujíma, či ešte vychádza. Cítim z ich záujmu, že by si ho radi prezreli a možno aj kupovali, keby ešte vychádzal. Nemôžem sa súčasne zbaviť pocitu, že v tom aj nostalgia podobná báječným rokom pod psa. Môžem im porozprávať o peripetiách vydávania Roháča po roku 1989, o jeho zánikoch a viacerých postupných oživovacích pokusoch u iných vydavateľov s rôznou periodicitou a klesajúcou úrovňou až do stratena. Tiež môžem spomenúť niekoľko pokusov vydávať seriózny humoristický časopis od Formátu (jedno vydané číslo) cez Zebru (tri čísla), Arénu (dva ročníky a krátky čas jednostranová príloha vo víkendovom vydaní Národnej obrody) či dve obdobia vychádzania časopisu Bumerang. Dnes nevychádza ani jeden z nich. Medzitým bolo viac pokusov vydávať časopisy, kde kreslený humor mal tvoriť významnú časť obsahu, ale väčšinou nevyšlo ani prvé číslo.

Prečo je dnes takáto situácia a z čoho pramení nostalgia za Roháčom a Dikobrazom?

Napriek tomu, že sme toho veľa nevedeli, vedeli sme, že podobné centrálne štátne humoristické časopisy vychádzajú iba v socialistických krajinách. Tiež sme vedeli, že na Západe presne takéto časopisy nevychádzajú a ak vychádzajú časopisy, v ktorých sa objavuje výtvarný humor, boli sme vždy prekvapení, že v obrovskom množstve textov sa sem tam objavuje nejaká kresba. Vedeli sme, že západné denníky majú väčšinou svojho exkluzívneho karikaturistu, ktorý dostáva priestor každý deň a jeho kresby sa objavujú na prvých stránkach vo výraznej úprave v susedstve najdôležitejších správ.

V Československu smeli vychádzať iba dva „satiricko-humoristické“ časopisy: český Dikobraz a slovenský Roháč. Iné podobné časopisy jednoducho vychádzať nemohli a pokus vydávať humoristický časopis pre mladých Ježek z roku 1969 bol ukončený bez vysvetlenia už v polovici roku 1970. Okrem toho, že to boli jediné humoristické časopisy, ktoré smeli vychádzať, boli súčasne aj náhražkami za iné časopisy, ktoré nesmeli vychádzať vôbec. Jožinko z Roháča bol náhražkou pre všetkých, ktorí sa zaujímali o komixy. Sporo odetá deva vysrihnutá zo zahraničného časopisu doplnená obláčikom s aktuálnym satirickým textom bola jediným erotickým obrázkom, ktorý bol dostupný a bola to jediná dostupná náhražka pre všetkých, ktorí si potrebovali vytapetovať plechovú skrinku v šatni alebo kabínku tiráku. Taktiež komunálna satira v týchto časopisoch bola často poslednou možnosťou zúfalých ľudí domôcť sa akého-takého riešenia problémov. Zúfalý výkrik človeka, ktorý už vyčerpal všetky možnosti často znel: „Počkajte, ja to dám do Roháča!“ a paradoxne zistil, že udrel na správnu strunu. Čiže opäť náhražka riešenia za množstvo inak nefungujúcich inštitúcií a vzťahov.

V denníkoch sa karikatúra najčastejšie objavovala vo víkendových prílohách spolu s krížovkami a testami a nesmela mať žiadny vnútropolitický rozmer.

Mám obavy, že dnes celá spoločenská situácia u nás je náhražkou humoristického časopisu. Vo Veľkej Británii vychádza satirický časopis časopis Privat eye (Súkromný pohľad, Súkromné očko). Je tlačený na veľmi lacnom papieri, lebo vydavateľ potrebuje veľa peňazí na prípadné súdne spory. Uverejňujú totiž materály na hranici žalovateľnosti a maximálny adrenalín čitateľom vyvoláva výrok premiéra o čistých slipoch a kresba kde má čisté slipy natiahnuté na nohaviciach. Viete si predstaviť takýto súdny spor u nás tak, aby zvyšoval náklad časopisu? V krajine kde právnici tvrdia, že nie sme právny štát, kde slovné spojenie právny expert má pejoratívny nádych a kde už pomaly nikto nedúfa, že sa dozvie ako to bolo s privatizačnými kauzami. Naopak: viete si predstaviť, čo by sa dialo vo Veľkej Británii keby niekto uniesol princa Charlesa a medzi podozrivými bol aj premiér?

Napriek všetkému je dnešná situácia u nás veľmi podobná situácii vo vyspelých demokraciách a to bez toho, že by ju ktokoľvek organizoval alebo plánoval jej vývoj. Vychádzajú síce časopisy, na ktoré sa hodí Kobrovo-Kučerovo hodnotenie, ale kvalitná výtvarná karikatúra sa objavuje ako ilustrácia, doplnok a osvieženie textov hlavne v časopisoch Domino-fórum, Os či Kultúrny život.

Väčšina denníkov má svojho karikaturistu, aj keď asi zatiaľ nemajú exkluzívne zmluvy a ich honorár asi nemožno porovnávať ani s honorármi Jiránka a Renčína.

Vydávanie časopisu s kresleným humorom na internete tiež nie je riešením všetkých problémov. Prístup k internetu majú zatiaľ skôr ľudia, ktorí zasa nemajú žiaden čas, zrejme je ale viac ľudí, ktorí majú času dosť, ale tí zasa nemajú peniaze na internet. Skôr ako časopis však budú na internete stránky jednotlivých tvorcov. Už tri roky na mojej stránke www.fero.sk uverejňujem komentár spoločenskej situácie pod názvom Cemmentár a môžem povedať, že internet vyžaduje od tvorcu úplne iný prístup kvôli technickým možnostiam, ale hlavne obmedzeniam. Každú kresbu je samozrejme možné publikovať na internete, ale je to podobné ako keď si pozriete širokouhlý film so všetkými zvukovými efektmi v kine a neskôr v televízii alebo návštevou koncertu symfonického orchestra a vypočutie si toho istého koncertu z tranzistorového rádia.

Vysoká kvalita tvorby členov Slovenskej únie karikaturistov oceňovaná po celom svete by mohla byť skutočne lepšie využitá v našich médiách. Najlepšie situáciu vystihol v úvodnom slove jednej z reprezentačných výstav Kornel Földvári, keď prítomných privítal na výstave novinových kresieb, ktoré v novinách neuvidíte.

Hospodárske noviny, december 2000

Nedonosené a dlhé

Rak 2004

Viktor Kubal nosil vždy so sebou malý notes a krátku ceruzku. Občas si do notesa čosi poznačil, odložil ho i s ceruzkou do vrecka akoby sa nič nestalo. Rudolf Urc spomína, že nikdy sa mu nepodarilo v tomto notese listovať. Bol pre Kubala asi veľmi intímny, možno to boli iba natoľko stručné poznámky, že by im aj tak nikto iný nerozumel. Ale boli to prvotné nápady, z ktorých vznikli jednotlibvé kresby, filmy a možno mnohé zostali iba tak, ďalej nepovšimnuté.

Miroslav Cipár má svoje písanky. Sám ich tak nazýva: písanky. Obyčajné školské zošity, do ktorých si kreslí nápady. Vyskúša všetko, čo s nimi možno urobiť a neskôr ich realizuje.

Paul McCartney má na prvom samostatnom albume zo sedemdesiateho roku podmanivú skladbičku, ktorá sa začína veľmi sľubne rozvíjať, ale po pár sekundách skončí s poznámkou “To by bolo niečo!”. Z celého albumu si nepamätám skoro nič. Počúvali sme ho na internáte ako novinku, odvtedy som ho nepočul, a to je doba, do ktorej by sa zmestil celý život Ježiša Krista. Teraz ma začína prenasledovať myšlienka, či si to pamätám dobre, ale to je vlastne jedno. Náznak úžasnej možnej skladby mi nechal možnosť veriť, že by bola naozaj úžasná, len z nejakých dôvodov ju autor nechal tak. Asi veľmi dobre vedel, že treba prestať. Koniec-koncov podľa toho sa pozná majster. Neskôr ma síce sklamal. Videl som totiž dokument o jeho tvorbe. Sediac s basovou gitarou hral základný motív novej skladby. Bol to drsný rytmický rif, mal svoje čaro. Postupne k nemu pridával rôzne nástroje, potom aj spev. Skladba košatela, pôvodný motív sa postupne strácal v nánosoch jemných prímesí a celé to skončilo videoklipom s Paulom spievajúcim ľúbivý slaďák a v pozadí svietili svetlá nejakého veľkého mesta. Chcel som napísať svetlá veľkomesta, ale to mi nesedelo, príliš to pripomína jeden z Chaplinových najlepších filmov.

Mimochodom: Svetlá veľkomesta. Rozhodujúcu scénu filmu nakrúcal Charles Chaplin takmer stopäťdesiatkrát. Vedel prečo, bez jej správneho vyznenia by bol film ťažko pochopiteľný. Zaujímavo o tom napísal aj zúrivý reportér Egon Ervín Kish, ktorý vtedy navštívil jeho štúdio. Chaplin mu premietol nakrútenú scénu a chcel, aby mu presne opísal čo videl a ako to pochopil. Nepochopil, nakrúcalo sa ďalej. Niektoré z nepoužitých verzií boli v dokumentárnom filme Neznámy Chaplin. Bola tam aj rozkošná sedemminútová scéna s kúskom dreva, ktorú z definitívnej verzie filmu Chaplin nemilosrdne vyhodil. Mala inú poetiku.

Neviem prečo, ale vždy ma zaujalo, keď niekto niečo nedokončil. Twain poviedku o plavbe v kvapke vody, Poe príbeh o ceste na južný pól či Hašek Švejka. V knihe o E. Bassovi bolo množstvo vynikajúcich námetov, z ktorých by mohlo niečo byť, len sa na ne nedostalo. Niekedy ako vzácny fragment z možného veľdiela, inokedy ako námet, ktorý mal to šťastie, že zostal námetom.

Fejtonista má nápad a bez ohľadu na to, či je nosný, musí ho nafúknuť na jeden či dva fleky, podľa potreby. Naopak, ja ako karikaturista, musím nápad čo najviac zostručniť. Text do obrázku kresleného vtipu by nemal zaberať väčšiu plochu ako samotný obrázok. Tiež nezaškodí, keď je vtipný a pointu má na konci.

Na rozdiel od Kubala alebo Cipára som nepoužíval notes ani písanku. Nápady som si zapisoval na malé papieriky, ktoré som mal vložené v malom vreckovom diári. Jeden papierik, jeden nápad. A hore som väčšinou aj dopísal dátum. Keď som potreboval niečo nakresliť, stačilo mi vybrať papieriky s textami, ktoré sa mi pozdávali. Hneď po nakreslení som na papierik červenou farbou napísal kr. a dátum. Aby som to nenakreslil niekedy ešte raz, pamäť je zradná. Mohol som ich síce rovno zahadzovať, ale takto sa mi to zdalo serióznejšie. Humor je totiž vážna vec. Stávalo sa mi, že nápad sa mi pozdával, ale nedal sa zjednodušiť a skompresniť do rozsahu ešte prijateľného do kresleného vtipu. Tak som ho nechal tak. Niektoré nápady mi zasa jednoducho zostávali, vyberal som lepšie. Iné sa mi zasa nedarilo dokončiť. Nosil som ich stále so sebou, niektoré som po čase vylepšil a použil. To boli tie donosené.

Teraz som si uvedomil, že píšem v minulom čase. Ale vlastne je to tak správne. Karikatúry s textom v obrázku som naposledy publikoval v doteraz poslednej reinkarnácii Kultúrneho života. Krátko po ukončení jeho vydávania som zo zdravotných dôvodov (operácia) prestal aj každý deň publikovať na www.fero.sk Cemmentár. Bol to obrázkový komentár spoločenskej situácie. Robil som ho od roku 1998 a cez leto 2002 som toho už začínal mať dosť. Po návrate z nemocnice som ho už jednoducho ďalej nerobil. Prišlo mi síce niekoľko e-mailov, vysvetlil som im prečo som prestal a bolo.

Už asi päť rokov sporadicky zostavujem knihu, kde by bol výber najlepších textov z kreslených vtipov, ktoré som publikoval. Fór by bol v tom, že to bude vlastne kreslený humor bez kresieb. Nedávno som robil poriadok v  nepoužitých nápadoch. Mal som ich pripravené, ale nedostalo sa ne.

Priznávam, úvod je príliš dlhý, ale teraz už niekoľko textov, z tých kreslených vtipov, ktoré svoj obrázok nikdy nemali. Tie až tak dlhé nie sú:

Nikdy neurobíš taký poriadok, aby sa nedal urobiť ešte väčší.

Skutočná zmena
Skutočná zmena sa môže uskutočniť až vtedy, keď vymrie predchádzajúca generácia a mladí, ktorí nezažili predošlú dobu a nie sú ňou trvale poznačení môžu konečne túto zmenu uskutočniť. Ale vtedy už čaká ďalšia generácia až vymrú oni.

Aby som sa nenudil: chvíľu držím hubu a krok a potom zasa pre zmenu držím krok a hubu.

Ale veď ja mám svoj názor! Mojim názorom je držať hubu a krok.

Drží hubu krok sun krok.

Dá sa držať hubu a krok s dobou?

Koľko sa tak zmestí na toto malé Slovensko veľkopodnikateľov?

Áno, pôvodne bola naša krajina potiahnutá čiernym súknom, ale aj to niekto ukradol.

...a menšie menšie zlo by sa nenašlo?

Čo už: menšie zlo nám riadne podrástlo!

Ale áno, medzi štátnym tajomstvom a verejným by mal byť rozdiel...

Je to zlé – má svoj názor! Myslí si o nás svoje...

Hej, vymývajú mozgy – ale špinou!
Var.: Dajú sa špinou povymývať mozgy?

Morálnymi fackami uňho nepochodíte, je to masochista.

Môže byť morálne bahno liečivé?

...a my nemáme na Ministerstve kultúry oddelenie politickej kultúry?!

Dobre, po Vás už ani pes neštekne. Po mne síce štekne, ale vraj má besnotu.

...a tam, tesne pred dosiahnutím hraníc nekonečna, sa nám podarilo objaviť historickú pamäť národa.

Pre istotu očakávajte problémy predovšetkým tam, kde Vám povedia: “Neny problém!”

Politické rozhodovanie musí byť logicky krátkozraké – od volieb do volieb.

Prepáčte, nepočul som dobre. Aká je idea, na ktorej vznikol tento štát? Kradnime si sami?

Kradnúť nie je žiadne umenie. Umenie je kradnúť tak, aby to vyzeralo ako služba vlasti!

Pochybujem, že sa podarí vytvoriť umelú inteligenciu. Vôbec ale nepochybujem, že sa podarí vytvoriť umelú hlúposť.

Musíte uznať, že je aj dosť sľubov, ktoré by ani nemuseli byť splnené.

Keď vieme, že víťaz berie všetko, koľko sa ujde morálnemu víťazovi?

Každá doba si svojich ľudí nájde. Dúfam len, že niektorí sa svojej doby nedožijú.

Kedysi bolo treba dievča uhovoriť, dnes ju možno aj upísať esemeskami.

provízia – vízia
ako to, že tento štát nemá nijakú víziu?

Nahroznejší dravec, aký kedy žil na Zemi, bol Tyranosaurus rex. Samica T. rexa bola podstatne dominantnejšia a agresívnejšia ako samec. Pointa?

Karikaturista Vlasta Zábranský (1936 – 2029)

Doslov do knihy Kornel Földvári: O čase a nečase, 2014

Je to takmer ako z Cimrmana: aj keď sa narodil ako Čech a celý život žije v Brne, najdôležitejšiu časť svojej tvorby publikoval na Slovensku. Rozhodujúci význam jeho intelektuálneho a výtvarného prejavu s úctou uznávajú i jeho kolegovia, ktorí spolu s ním vytvorili dnes už klasické diela slovenskej karikatúry. Bolo to síce v období zlatých šesťdesiatych, ale predovšetkým v čase eufórie mladosti. Nezabúdajme, že všetky tieto veľké osobnosti boli vtedy mladí chlapci okolo dvadsiatky, maximálne tridsiatky. Pri dnešnom listovaní Kultúrnym životom či Roháčom sa javí slovenská karikatúra šesťdesiatych rokov ako krajinka s dolinkami, slnkom zaliatymi kopčekmi i horami a nad tým všetkým čnie štít Vlasta Zábranský.
Pôsobivá grafická čistota Zábranského kresby, zvláštna strnulosť takmer zameniteľných postáv, veľmi často zvýraznená oblekom s kravatou, vytvára veľmi ostrý, málo lichotivý pohľad na svet. Rudé právo pri príležitosti Zábranského pražskej výstavy dokonca uverejnilo rozsiahly text (veľmi ťažko ho nazvať recenziou) s názvom Tohle není náš svět. Bol to však ich svet, ale presne taký, ako ho nechceli vidieť.
Po dielach z konca šesťdesiatych rokov, ktoré približujú hektickú dobu lepšie ako siahodlhé analýzy historikov, prinútila nastupujúca normalizácia Zábranského opustiť horúce politické témy a presunúť svoju publikačnú tvorbu do všeobecnejších polôh. Jeho pohľad na civilizačné či kultúrne problémy však nie je menej pálčivý a aj postupný presun publikovania z celospoločenských časopisov do literárnych a odborných periodík vyzneniu jeho kresieb pomohol. Sú to skôr voľné ilustrácie, ktoré vytvárajú s textom navzájom sa obohacujúce nezameniteľné napätie.
Keď Bob Dylan počas karibskej krízy spieval, že sa časy menia, zdalo sa, že možno sa aj naplnil čas celého ľudstva. Studená vojna prinášala obom stranám železnej opony znepokojujúce otázky o zmysle civilizácie, či priamo života. Každý môže tvoriť iba v tom čase, ktorý mu bol osudom pridelený. Zábranský však dokázal i tie najhoršie časy svojim ironickým nadhľadom poľudšťovať.
Ešte poznámka k letopočtom pri jeho mene. Takto podpisuje už niekoľko desaťročí svoje originály, už veľmi dávno sa rozhodol, že toto je čas vyhradený jeho tvorbe i životu.
Fero Jablonovský

Niekoľko textov z rubriky Ako to vidí

Uverejňované v Pravde v roku 2005 až 2008

Často sa stretávam s názorom, že grafická úprava je zbytočný luxus, úplne stačí, aby sa text dal prečítať. Obsah textu, teda duševnú potravu, vraj čitateľ prijme a pochopí bez ohľadu na úpravu. Spomeniem si na to vždy, keď prepínam televízne programy a na každom druhom niekto niečo varí. A tiež v kníhkupectve pri preplnených regáloch s luxusne upravenými bohato ilustrovanými kuchárskymi knihami.
Nepredpokladám, že by programy o úprave duševnej potravy vytlačili z vysielania programy o príprave telesnej potravy, dokonca si myslím, že sa neobjaví ani jeden. A ak by sa aj objavil, asi by ho po čase stiahli. Mal by mizernú sledovanosť.
Som presvedčený, že úprava je dôležitá. Nielen jedla, aj knihy. Dobre upravenú knihu z kvalitných surovín, s precízne vyváženými prísadami možno prirovnať k majstrovským výkonom šéfkuchárov. Chutné jedlo zjedené za stolom príborom je predsa len niečo iné ako natlačiť do seba na stojáka tú istú kalorickú hodnotu rukami z umasteného papiera. Len nechápem, prečo pri knihách niektorí ľudia ten rozdiel nevidia. Alebo im na tom v lepšom prípade (?) nezáleží.

xxx

Po návšteve výstavy je náš zážitok z nej často jediné, čo nám zostane. Okrem prípadov, keď si z výstavy prinesieme katalóg. Niekedy je to iba skladačka s pár obrázkami, inokedy výpravná monografia.
Ak sa niekomu podarí zohnať peniaze na vydanie luxusnej obrazovej knihy, od začiatku vie, že ich aj tak nie je dosť na to, aby tam mohlo byť úplne všetko, čo považuje za významné. Trpiac vyraďuje, väčšinou to, čo by možno iní najviac ocenili. Sám dostatočný odstup nemá, a ak zverí zostavenie knihy do rúk odborníka, trpí síce tiež, ale aspoň nie sám. Veľmi dobre vie, že takáto kniha mu vyjde s najväčšou pravdepodobnosťou raz za život. Očakávania sú preto také veľké, že úplné uspokojenie ani prísť nemôže. Možná posmrtná monografia mu radosti do života tiež nepridá. Navyše väčšinou žiadna nebude, aj ten najväčší suverén si v kútiku duše pripustí, že Leonardo holt nie je.
Nie každý výtvarník je aj dobrý dizajnér. Niekedy síce môže byť jeho grafická úprava zaujímavá, ale aj Dušan Kállay dobre vedel, prečo zveril svoju monografiu Vladislavovi Rostokovi. A Rostokov grafický dizajn katalógov BIB nás presviedča, že aj z veľmi rôznorodého materiálu možno vytvoriť pôsobivý celok.

xxx

Výstava manželov Junekovcov v bratislavskej kaviarni Ex libris má výstižný názov Spolu zvlášť. Vystavujú síce spolu, ale každý svoj vlastný nezameniteľný pohľad na svet.
Věruna Melčáková-Juneková vystavuje subtílne nežné kresby doplnené rovnako krehkou typografiou, ba v mnohých prípadoch vystavuje iba samotnú typografiu vlastných textov. Jej časť výstavy je v podstate vystavená kniha.
Naopak, Dušan Junek je vo vystavenom výbere z cyklu Abeceda grafického designu farebne i tvarovo až gurmánsky rozšafný. Predstavuje v ňom svojich kolegov prostredníctvom iniciálky ich priezviska. Vizuálna pocta najlepším svetovým grafikom ho však súčasne prinútila precízne presne vystihnúť ich tvorbu. Zvládnuť pestrý kaleidoskop rozmanitých podôb individuálnych prístupov „portrétovaných“ je súčasne dokladom Junekovho suverénneho majstrovstva.
Abeceda grafického designu Dušana Juneka je v podstate tiež vystavená kniha.
Doplnená o základné údaje o jednotlivých grafikoch by mohla byť originálnou učebnicou o ich tvorbe i o súčasnom svetovom grafickom umení.
Skupina Monty Python mala svojho času problém s financovaním filmu. Nakoniec ho celý zaplatil George Harrison. Z jednoduchého dôvodu. Chcel ten film vidieť. Verím, že sa nájde niekto, kto bude chcieť, aby Junekova Abeceda grafického designu existovala ako kniha. Aby sme si v nej mohli listovať aj my, ktorí nemáme možnosti ako George Harrison.

xxx

Niekoľko ráz som na tomto mieste písal o tom, že na Slovensku až na výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo, nevychádzajú knihy o grafickom dizajne a o typografii už vôbec nie. Spomínal som aj množstvo kníh, ktoré mám v češtine, aj keď väčšina z nich vyšla ešte vtedy, keď som mohol povedať, že vyšla u nás.
Nedávno som na otázku, aké knihy by som odporučil záujemcom o typografiu, bez zaváhania povedal: všetky tri diely Typographie od Oldřicha Hlavsu. Ale dnes by som odporučil najprv Eseje o typografii od Františka Štorma, až potom Hlavsu.
Štorm sa k typografii dostal cez obdiv k písmam na obaloch platní metalových kapiel a dodnes tvrdí, že písmo je jeho rokenrol. Je predovšetkým tvorca nových písem, digitalizuje však aj klasické písma a obchoduje s nimi cez internet. A dokáže o celom procese s veľkým nadhľadom, niekedy až s iróniou hovoriť i písať, vždy však s profesionálnou presnosťou.
Tvorbu písma hodnotí ako stovky hodín nezáživnej práce a prebdetých nocí s výsledkom, ktorý vlastne vôbec nebude vidieť. Naša tendencia k novátorstvu pri grafickom dizajne je podľa neho možno len dôsledkom technologickej zaostalosti, ako keď Ukrajinec postaví dom i bez miešačky.
Kniha Eseje o typografii bola v minulom roku nominovaná na cenu Magnesia Litera a ocenená v súťaži Nejkrásnější české knihy. Ak knihu ešte zoženiete v pôvodnom balení, čaká vás vnútri kód k dvom desiatkam fontov Františka Štorma zadarmo. Ale i bez nich sa ju oplatí prečítať.

xxx

Pri čítaní by mala byť typografia neviditeľná. Nemala by na seba upozorňovať neobyčajným tvarom niektorého písmena a odvádzať pozornosť od plynulého sledovania textu napríklad nezvyčajným tvarom spodného bruška malého „g“ alebo provokujúcim zakončením kurzívového zet. Čítanie je predovšetkým zvyk, automatické vnímanie textu.
Päť storočí vývoja typografického písma vytvorilo takmer nezmeniteľné vizuálne princípy, ktoré síce možno ešte nie sú našou genetickou výbavou, ale sú trvalo prítomné bezmála od prvého otvorenia očí novorodenca. Čítanie je zvyk ako zapínanie gombíkov alebo viazanie šnúrok na topánkach – nijaké rozmýšľanie. Samozrejme, treba sa naučiť čítať, ale rovnako sa musíme naučiť obliecť a obuť.
Načo sú nám teda stovky tisíc rôznych druhov písma? Stačilo by predsa jedno písmo, najčitateľnejšie, najpraktickejšie. Ale máme tiež množstvo módnych oblečení a tiež by stačila jedna praktická uniforma…
Rozdiely medzi jednotlivými písmami väčšina ľudí nevníma, ale podvedome ich cíti. Vytlačený text má inú atmosféru. Podobne ako z notového záznamu môžu vzniknúť rôzne zvukové interpretácie a iba fajnšmeker vie vychutnať a často i vysvetliť, v čom sú napríklad rozdiely medzi nahrávkou Beethovenovej Deviatej s Karajanom a Bernsteinom.
Ale väčšina ten rozdiel aspoň vycíti.

1968

Roku 1968 som mal dvanásť. Dosť na to, aby som už niečo chápal, málo na to, aby som mohol všetkému rozumieť. Dnes viem, že vtedy nechápala a nerozumela väčšina a niektorí dokonca nechápu a nerozumejú dodnes.

Ráno 21. augusta som vošiel do kuchyne, mama stála chrbtom, umývala v drese riady. Mala nahlas pustené rádio, vzrušený hlas oznamoval, že nás v noci vojensky obsadili. Poslala ma kúpiť chlieb. Pred obchodom už čakalo dosť ľudí, väčšinou deti. Chlieb nemali, mali sme čakať, až dopečú a privezú. Spočiatku sme sa nenudili. Po ceste šla kolóna vojenských áut, na boku mali zvislý biely pás, od Bratislavy smerom na sever občas letelo veľké lietadlo. Párkrát sa pri nás pristavilo auto, rozdali nám mimoriadne vydania novín. Niektorí mali tranzistorové rádiá, stále bolo o čom hovoriť. Nikto to nečakal, že socializmus s ľudskou tvárou bude potlačený brutálnou vojenskou silou. A súdruhovia neskôr celú normalizáciu robili všetko pre to, aby každého presvedčili, že pravá tvár socializmu je neľudská.

O tom, že tento deň bude iný ako ostatné prázdninové dni, mohli dopredu vedieť iba tí, čo poslali pozývací list. Dodnes nevieme, či návštevu pozvali presne na deň a hodinu a či návšteva, ako každá slušná návšteva, prišla presne. Asi nie, lebo slušná návšteva príde radšej o niekoľko minút neskôr ako skôr, aby navštívení už boli na návštevu pripravení. Pre našu rodinu to úplne obyčajný deň nemal byť, moja mladšia sestra je Jana. Nepamätám sa, ako sme si vtedy pripomenuli jej meniny, ale odvtedy si vždy pripomíname, že má meniny práve v tento deň. Ešte jedna vec sa jej nechtiac podarila. Svadbu mala začiatkom deväťdesiatych rokov, rok si nepamätám, ale deň sa neskôr stal vďaka Usámovi nezabudnuteľný. Bol 11. september.

Priateľská pomoc, ako vtedy okupáciu nazývali, potlačila kontrarevolúciu veľmi rýchlo. Prvé číslo humoristického časopisu Roháč po auguste 1968 malo cez hlavičku pás s textom 1. ČÍSLO PO POTLAČENÍ KONTRAREVOLÚCIE (nasledujúce číslo tiež, len s číslicou 2; ďalšie číslo však už bolo bez tohto pásu s textom). Na obálke kresba Jozefa Scheka. Mapa Československa pokrytá pásmi od tankov s textom Poľnohospodári hlásia: MÁME POORANÉ.

Veľkú časť prázdnin som býval u babky a dedka. Dedko bol horár, horáreň bola v perneckej doline pod pezinskou Babou. Keď som ešte nechodil do školy, chodievali sme autobusom z Pezinka na Babu. Cesta samá zákruta, autobus sa zložitými serpentínami šplhal k horskému priesmyku. Z Baby sme po strmom chodníku zišli dolu do doliny k horárni. Začiatkom šesťdesiatych rokov začali cestu rekonštruovať a niekoľko rokov bola uzatvorená. Autobus končil pri pezinskom kameňolome, odtiaľ sme museli peši, čo bola cesta na pol dňa. V lete 1968 cestu cez Babu konečne dokončili. V auguste po nej tiahla kolóna tankov. Tanky nerobia asfaltu dobre, najmä v zákrutách, prechádzajú ich šmykom. Z novej cesty zostala drť.

Veľká skupina vojakov sa usídlila v Lindavskom lese medzi Častou a Budmericami. Áno, je to ten les, ktorý siaha až k Domu spisovateľov. V Častej mu hovoria Hájiček. Vojaci tam zostali aj cez zimu. Často sme tam videli pristávať vrtuľníky. Keď sme chodievali večer autobusom z Modry, pomedzi stromy sa mihalo množstvo svetielok. Pôsobili tajomne až rozprávkovo. Keby sme nevedeli, aké sú to svetlá, mohli sme ich viac obdivovať.

Ruštinu sme sa potom v škole veľa neučili, dnes by sa dalo povedať, že sme boli vďaka súdruhovi učiteľovi disidentmi. Súdruha učiteľa radšej menovať nebudem, nech nemá zbytočné problémy, niektoré veci sa zasa až tak veľmi nezmenili. Na prvej hodine ruštiny po okupácii nám prečítal niekoľko úryvkov. Poľsky, nemecky, bulharsky, rumunsky a nepamätám si presne, ale možno aj po maďarsky. Kto správne odpovedal, ktorý úryvok bol rusky, dostal jednotku. Alebo iba pochvalu? Na to, že sme sa ruštinu už dva či tri roky predtým intenzívne učili, bola odpoveď pre všetkých veľmi ľahká. Nevedeli síce úplne všetci, ale tí, čo nevedeli, nevedeli aj tak nič. Okrem toho bol súdruh učiteľ aj svojím spôsobom národný buditeľ. Založil v Častej miestnu organizáciu Matice slovenskej a každý týždeň mal v miestnom rozhlase informačné a vzdelávacie vysielanie. Začínalo a končilo piesňou Kto za pravdu horí. Po Palachovi mu to zatrhli. Ale so sabotovaním vyučovania ruštiny to k našej spokojnosti pokračovalo ďalej, až do deviatej triedy. Horšie to bolo na strednej škole v Prahe. Tam nás učila ruštinu pravá, zrejme prisunutá, Ruska. Bola presvedčená, že rusky vieme, veď sme sa ruštinu už päť rokov učili. Inak ako rusky sa s nami ani nebavila, často sme nevedeli, čo vlastne chce. Vedeli sme, že hovorí rusky, to jej však zjavne nestačilo. Asi aj na iných školách vtedajšieho Československa boli disidentmi, väčšina mala na polročnom vysvedčení päťku. Ale to sú už iné spomienky, to už zúril krutý normalizačný proces.

Rak 2008

Mongolsko sa pomaly spamätáva

„Mongolsko sa pomaly spamätáva z vyčíňania komunistov...“
Klik.
„...výstup na Kriváň automaticky zvyšuje národné povedomie...“
Klik.
„...ľudové rezbárstvo má u nás dlhodobú tradíciu, preslávil ho napríklad už Majster Pavol z Levoče...“
Klik.
A takto som sa s ovládačom v ruke dostal cez: „...ja nie som Juanita, tvoja nevlastná sestra, ja som tvoja vlastná matka a Manuel je...“ až k: „...největším problémem současných médií je jistá klipovost vnímání....“ a s myšlienkou (?): „Ani nevieš, akú máš pravdu, chlapče“, som vypol (sa).

Čo je to klipovosť vnímania? Rýchle, možno až neurotické hľadanie dôležitých informácií? Dobrej zábavy, rozptýlenia, užívania si, či až resetovania mozgu? V každej chvíli na desiatkach ostatných programov môže byť niečo lepšie, niečo o čo prichádzame. Nové televízne prijímače vedia zobraziť až šestnásť programov súčasne, ale dokážeme ich vnímať všetky? Na starom vtipe z čias, keď začal vysielať druhý program, mal jeden nešťastník na sebe dva televízne prijímače. Dnes je zaujímavé iba to, že to bol vtip. Ale vtedy bola jednou z hlavných tém obava či prežijeme rok 2000. Ten sme, zdá sa, prežili. Ale v akom stave? Ľudomerače určujú, čo sa bude vysielať. Program sa často mení tak rýchlo, že ani na vlastnom teletexte programoví pracovníci nestíhajú opravovať zmeny. Poraziť sledovanosťou všetky konkurenčné kanály, len nech nám divák neutečie. Milé detičky, prosíte si zákusok alebo špenátik? Zákusok, sladší, sľahačkovitejší, väčší a väčší a ešte mňamovitejšiu čerešničku na tortičke. Homéros, musíš okamžite zaujať, keď ti utečú, nič sa nedá robiť, epos-neepos, skončíš, aj keď si ešte ani poriadne nezačal.

Steven Spielberg povedal, že osobne by radšej robil filmy s omnoho pokojnejším tempom, ale doba si žiada (a ľudia tiež) rýchlejší spád. Vplyv videoklipov je možno určujúci pre zvyk vnímať rýchlo sa mihajúce obrázky a pri ďalšom a ďalšom počúvaňopozeraní nájsť niečo, čo v tom zhone zostalo nepovšimnuté.

Nedávno som pozeral starší film. Táto príšerná pomalá nuda, to že je kultový akčný film zo šesťdesiatych rokov? Áno, je to on. Čo vlastne vnímali ľudia v šesťdesiatych rokoch? Vnímali čas inak? Vnímame čas inak počas života? Plynie v detstve čas pomalšie, alebo iba viac vnímame? Zrýchľuje čas sa starnutím, alebo je to iba pocit nášho pomalšieho vnímania? Vníma ho každá generácia rovnako? Ako ubieha dnešným deťom pri počítačových hrách? Pomalšie ako ich rodičom a starým rodičom? Možno rýchlejšie. Možno každá ďalšia generácia vníma intenzívnejšie rýchlosť ubiehajúceho času a preto sa ho snaží čo najviac využiť a zaplniť, alebo len si uvedomuje ako rýchlo letí. Možno sa dospievajúce a starnúce ľudstvo podobá starnúcemu človeku, keď čas letí stále rýchlejšie, či pocit rýchlejšie plynúceho času je intenzívnejší.

Možno je to všetko iba príprava na posledný veľký sumarizujúci videoklip, keď vraj pri zomieraní prebehne človeku hlavou v rýchlom slede celý život. Možno je všetko vnímanie predtým jedna veľká predohra k tomu, aby si to odumierajúci mozog ešte raz a riadne užil.

Čo všetko mi (vám) uniklo pokým tu mudrujem a spisujem (a vy čítate)? Nuž, uniklo, ale možno to nestálo zato. A možno práve teraz nejaký Mongol surfuje po televíznych kanáloch a ani poriadne nevnímajúc komentár k nejakému dokumentu: „...aj Slovensko sa pomaly spamätáva z vyčíňania komunistov...“, znudene vypína.

Rak 2009

Načo blúdiť, istôt nám treba

Dvadsať rokov je dosť veľká časť života. Pre niekoho iba pätina či štvrtina, ale pre mnohých až tretina či ešte viac. A tiež: ktorá časť života to je. Nevyberiete si. V roku 1989 som mal tridsaťtri rokov. Asi som mal šťastie. Prežil som dvadsať rokov, ktorých sa už Ježiš nedožil. Alebo som mal smolu. Niekde som čítal, že kto mal vtedy viac než tridsať, ten bude už do konca života iba dobiehať, adaptovať sa na novú situáciu budú schopní už iba mladší. Ono to štyridsaťročné putovanie po púšti má asi svoj logický význam. Ale čo s ním u nás, kde sa všetko mení častejšie? Niekedy častejšie ako po dvoch desaťročiach. Ak nechám bokom svetové vojny, ktoré sú tiež zásadnými zmenami, pripomeniem iba niekoľko letopočtov za posledných sto rokov: 1918, 1939, 1948, 1968, 1989 a 1998. Kde tam je štyridsať rokov? Veď nieto ani kedy po tej púšti chodiť! A chceli sme vôbec? Alebo, ako hovorí Tomáš Janovic o období Február 48 – November 89: Aj my sme blúdili 40 rokov po púšti, žiaľ, neviedol nás Mojžiš. Nechcem súdruhov porovnávať s nikým, ale ani to sa im nepodarilo. Aby nás niekto viedol. Veď hneď na začiatku nechal prvý medzi rovnými bezdôvodne zavraždiť druhého prvého medzi rovnými.

Dobre, bol to neslobodný vražedný režim, ktorý bol navyše na večné časy. Prišla sloboda, nežná slobodienka, skončili hrôzy komunizmu a čo prišlo? Slobodná vôľa ľudu. A s ňou hrôzy mečiarizmu, dnes už premlčané mlčiacou väčšinou, ale bola to slobodná voľba a slobodné mlčanie väčšiny. A to bola ešte väčšia hrôza ako hrôzy komunizmu. A potom prišli pre inú väčšinu hrôzy dzurindizmu, pretrpené trpiacou väčšinou a dnešné hrôzy ficizmu, zatiaľ nepremlčané, ale ešte ani nepretrpené.

Zdá sa mi, že nemáme ani tak problém s menšinami, najväčším naším problémom je niekoľko trpiacich a mlčiacich väčšín.

***

V polovici deväťdesiatych rokov vyhlásila hudobná stanica MTV súťaž na animovaný klip na tému závislosť. Súťaže sa zúčastnili stovky klipov, pár aj zo Slovenska. Všetky sa vraj rázne vysporiadali so všetkými možnými závislosťami, od fajčenia, cez alkohol po všetky možné druhy drog. A, samozrejme, s pozitívnou motivačnou pointou. Nevidel som ich, ale také bolo vyjadrenie MTV k súťaži. Víťazný klip, ktorý vysielali bol výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Nebojoval proti fajčeniu, alkoholu či drogám, ale bol na tému závislosť. Na koľajniciach stál muž. Zrazu bolo počul rútiaci sa vlak, v poslednej chvíli uskočil a bežal preč od koľajníc. Po chvíli zastavil, počul cvrlikanie lúčnej hávede, spev vtáčikov, šum vetríka. Hrôza z tajomného neznáma bola pre neho taká silná, že sa vrátil späť na koľajnice. Tam sa upokojil, to bola jeho sociálna istota. A ďalší rútiaci sa vlak, ktorému ledva uskočil, bol jeho radostný adrenalín.

Čo viac čakať od života? Istotu a trochu toho potešenia. A nejaký ten optimizmus do budúcnosti. Máme sľúbenú širokorozchodnú železnicu, hazardnú vášeň ukojíme maďarskou kartou a budeme si vládnuť sami až do posledného ukradnutého špendlíka.

***

Woody Allen nakrúti pravidelne každý rok jeden film. V roku 1990 mal premiéru film Alica, ktorý začal písať cez leto 1989. Možno je to náhoda, ale doktor Yang v ňom hovorí: „Sloboda je hrôzostrašná myšlienka.“

Sloboda je možno hrôzostrašná myšlienka, ale slobodný život môže byť ešte hrôzostrašnejší, a to ani nemusíte žiť v New Yorku.

Rak 2009