Mongolsko sa pomaly spamätáva
„Mongolsko sa pomaly spamätáva z vyčíňania komunistov...“
Klik.
„...výstup na Kriváň automaticky zvyšuje národné povedomie...“
Klik.
„...ľudové rezbárstvo má u nás dlhodobú tradíciu, preslávil ho napríklad už Majster Pavol z Levoče...“
Klik.
A takto som sa s ovládačom v ruke dostal cez: „...ja nie som Juanita, tvoja nevlastná sestra, ja som tvoja vlastná matka a Manuel je...“ až k: „...největším problémem současných médií je jistá klipovost vnímání....“ a s myšlienkou (?): „Ani nevieš, akú máš pravdu, chlapče“, som vypol (sa).
Čo je to klipovosť vnímania? Rýchle, možno až neurotické hľadanie dôležitých informácií? Dobrej zábavy, rozptýlenia, užívania si, či až resetovania mozgu? V každej chvíli na desiatkach ostatných programov môže byť niečo lepšie, niečo o čo prichádzame. Nové televízne prijímače vedia zobraziť až šestnásť programov súčasne, ale dokážeme ich vnímať všetky? Na starom vtipe z čias, keď začal vysielať druhý program, mal jeden nešťastník na sebe dva televízne prijímače. Dnes je zaujímavé iba to, že to bol vtip. Ale vtedy bola jednou z hlavných tém obava či prežijeme rok 2000. Ten sme, zdá sa, prežili. Ale v akom stave? Ľudomerače určujú, čo sa bude vysielať. Program sa často mení tak rýchlo, že ani na vlastnom teletexte programoví pracovníci nestíhajú opravovať zmeny. Poraziť sledovanosťou všetky konkurenčné kanály, len nech nám divák neutečie. Milé detičky, prosíte si zákusok alebo špenátik? Zákusok, sladší, sľahačkovitejší, väčší a väčší a ešte mňamovitejšiu čerešničku na tortičke. Homéros, musíš okamžite zaujať, keď ti utečú, nič sa nedá robiť, epos-neepos, skončíš, aj keď si ešte ani poriadne nezačal.
Steven Spielberg povedal, že osobne by radšej robil filmy s omnoho pokojnejším tempom, ale doba si žiada (a ľudia tiež) rýchlejší spád. Vplyv videoklipov je možno určujúci pre zvyk vnímať rýchlo sa mihajúce obrázky a pri ďalšom a ďalšom počúvaňopozeraní nájsť niečo, čo v tom zhone zostalo nepovšimnuté.
Nedávno som pozeral starší film. Táto príšerná pomalá nuda, to že je kultový akčný film zo šesťdesiatych rokov? Áno, je to on. Čo vlastne vnímali ľudia v šesťdesiatych rokoch? Vnímali čas inak? Vnímame čas inak počas života? Plynie v detstve čas pomalšie, alebo iba viac vnímame? Zrýchľuje čas sa starnutím, alebo je to iba pocit nášho pomalšieho vnímania? Vníma ho každá generácia rovnako? Ako ubieha dnešným deťom pri počítačových hrách? Pomalšie ako ich rodičom a starým rodičom? Možno rýchlejšie. Možno každá ďalšia generácia vníma intenzívnejšie rýchlosť ubiehajúceho času a preto sa ho snaží čo najviac využiť a zaplniť, alebo len si uvedomuje ako rýchlo letí. Možno sa dospievajúce a starnúce ľudstvo podobá starnúcemu človeku, keď čas letí stále rýchlejšie, či pocit rýchlejšie plynúceho času je intenzívnejší.
Možno je to všetko iba príprava na posledný veľký sumarizujúci videoklip, keď vraj pri zomieraní prebehne človeku hlavou v rýchlom slede celý život. Možno je všetko vnímanie predtým jedna veľká predohra k tomu, aby si to odumierajúci mozog ešte raz a riadne užil.
Čo všetko mi (vám) uniklo pokým tu mudrujem a spisujem (a vy čítate)? Nuž, uniklo, ale možno to nestálo zato. A možno práve teraz nejaký Mongol surfuje po televíznych kanáloch a ani poriadne nevnímajúc komentár k nejakému dokumentu: „...aj Slovensko sa pomaly spamätáva z vyčíňania komunistov...“, znudene vypína.
Rak 2009
